Bez väčších zdravotných problémov som cestovala jednou nemenovanou slovenskou autobusovou linkou. Hudbu zo slúchadiel mi prekrikovali dvaja študenti stojaci nado mnou. Živo a v pomerne vysokej hlasitosti diškurovali a jeden pred druhým sa vyťahovali svojimi zážitkami s opačným pohlavím. Nakoľko mi vekovo neboli až tak veľmi vzdialení, nechcela som mudrovať o ohľaduplnosti a tak som sa radšej tvárila, že tam nie som. Otočila som hlavu z uličky do okna k silnejšiemu pánovi vedľa mňa, ktorému hlava s prenikavým chrápaním lietala spredu dozadu a z okna na moje plece, kde nakoniec aj pristála. Táto idylka trvala necelých 15 minút, kým šoférovi starej karosy nezačal zvoniť mobil. Na celý autobus sa rozdrnčala rapová hudba 50tnika za volantom. Ten dobrák ktorý mu volal ho vlastne len prezváňal. Spozornela som a spolu so mnou ďalších pár cestujúcich. Dúfali sme zbytočne, šofér volal späť. Hlasnou východniarčinou spustil na celý autobus „dialóg“ s Ondrom. Vodič s jednou rukou na uchu a druhou na volante Ondrovi už po štvrtý krát vysvetľoval, že sa porozprávajú večer v šenku, keď sa do toho rozhodol obiehať rovnako zúfalo vyzerajúcu nápravu pred nami. Študentíci stíchli, pán pri mne sa prebral a ja som zaťala nechty do žuvačky zalepenej na spodnej časti operadla, nadvihla sa na sedisku a so srdcom bijúcim až kdesi v hlave verila v nemožné. Šofér to nakoniec aj s Ondrom nevydržal a vybočil do ľavého prúdu, že ide obiehať. Oproti nám sa však vyrútil kamión. Tu už ale povolili nervy celému osadenstvu a v snahe sebazáchovy sme skríkli zborové - „NIE“. Šofér sa prudkým manévrom zaradil späť do svojho pruhu a ešte stále s tým nepodareným telefónom na uchu nám s úsmevom na tvári zakričal: „Nebojte sa“. To som potrebovala počuť, šumacher, už som kľudná...
Nakoniec sme to všetci prežili v zdraví aj keď možno nejaká ujma tam bola.